Lezenie veľkých stien zvyčajne vyžaduje celkom dlhú prípravnú fázu. Treba vymyslieť, ako sa k stene dostať, pripraviť všetko potrebná náradie, odhadnúť svoje schopnosti,naštudovať akú cestu liezť, zvoliť vhodný termín atď…
Tento krát sme z toho nič, ale naozaj nič nespravili. Napriek tomu to klaplo. A neskutočne!
Ale poporiadku. Plán bol celkom iný. Stráviť leto v okolí Mt. Blancu a skúsiť nejaký drsnejší alpinizmus. Asi som už dosť starý a keďže kariéra v športovom lezení mi zatiaľ moc nevyšla, drsný alpinizmus vyzeral ako posledná možnosť… Ale nie… Plán bol striedať špárové skalky v Taliansku s lezením stien v okolí Chamonix a aspoň troška natrénovať do Yosemitov. No osud a letné vrtochy európskeho počasia nás trošku posrtrčili poobzerať sa po lezení niekde inde ako v romantickom prostredí alpských velikánov. Stačilo si spomenúť na odporúčania švédskych kamošov z Camp4. Bohuslän to slovo som vylovil zo zapadnutého šuflíka mojej pamäte.
Mala to byť podľa Švédov najlepšia špárová oblasť Európy. Stačilo zatočiť volantom trocha viac na sever a google nás tam za 18 hodín 40 minút virtuálne dopravil. To by bolo celkom ok pretaviť aj do reality, ale nesmeli by sme zistiť že do Švédska sa točením kolies a volantu dostaneme iba dosť draho a riadnou okľukou. Trajekt na poslednú chvíľu nebol najlacnejší. Rozpočet sa síce zatriasol, ale na druhej strane sme ušetrili na lanovkách a zmrzline v Chamonix (cca 3,50 kopček). Takže nakoniec to ustál. Padá rozhodnutie, zajtra vyrážame. Miesto o tom, koľko a akých cepínov mám zbaliť, rozmýšľam o tom či sa dá vo Švédsku šnorchlovať. Volám kamošovi Andymu aký najhrubší neoprén by mi vedel požičať. O chvíľu mi podáva 9mm monštrum a spomína na svoje mladé časy keď síce nebol vo Švédsku ale hneď vedľa v Nórsku na expedícii. (Veru, nie je to tak dávno čo sa do Nórska chodilo iba na expedície 😉 Clivo spomína na upršané dni vyplnené čakaním pod stenou v daždi a zmoknutý pokus aspoň nejako tú stenu vyliezť. Meno cesty o ktorú sa pokúšali som si nezapamätal (ani niet divu volalo sa to Nordostpassasien :-), ale zapamätal som si meno steny.
„KJERAG, píše sa to s J a G na konci, vygoogli si to. Napravo od tej trávy čo sme liezli to vyzeralo super.“
Technológie sú neskutočná vec. Jeden deň sa dozviete že sa to píše s J a G a vzápätí vám google vyhodí fotku neskutočnej steny.
Fuuu. Tak toto by som si dal. V sekunde mi prebehne hlavou. Jak to že som o takej stene ani netušil. Veď to je európsky El Cap. (takmer:-)
Ani nie dva týždne potom ako som sa dozvedel že Kjerag existuje okolnosti vyzerajú dosť nádejne na to že by sme sme si na ňom mohli aj zaliezť. Nie sme odtiaľ až tak ďaleko ako zvyčajne, predpoveď vyzerá skvelo a Miška je dostatočne unavená z lezenia v Bohusläne na to aby bola ochotná stráviť restday jazdou naprieč Nórskom. Troška váhania či sa za jeden prípadne dva dni lezenia oplatí prejsť Nórsko tam a spať. Ale túžba po dobrodružstve jasne vyhráva nad tlakom finančnej reality a my VYRÁŽAME.
Veľa toho o Kjeragu nevieme, ale čo nevieme to si cestou vygooglime, trasu, čo liezť, ako sa dostať pod stenu s dátami ako doma to je malina. Vďaka ti Európska Únia. UPPS. Colnica? Nórsko nie je v EU? Máme pasy??? Rýchlo googli kým sme na švédskom signáli!!!
Nezastavili nás sme v Nórsku. HURÁ. Stratili sme Švédsky signál. DOKELU. Trocha stresu, pár telefonátov domov, aktivácia služby „V Európe ako doma“ a sms-ka hlásiaca príjemné ceny dát aj v Nórsku nás zachraňuje od potupného návratu na rodnú EU hrudu.
Cesta krížom cez Nórsko je viac ako idylická. Za Oslom začnú kopce, lesy, lúky, neskutočné doliny, jazerá. Všetko je to popretkávané kľukatými cestami a cestičkami niekedy len na šírku jedného auta a jednej ovce.
Pasenie oviec na ceste tu pravdepodobne má svoju tradíciu takže za každou zákrutou rátame s chlpatým prekvapením. Ovce sú tu o dosť viac doma ako my a dávajú nám to patrične najavo. Že by uskakovali z cesty keď vidia auto sa vôbec nedá povedať.
Za plánovaný jeden deň cestu nezvládame, takže spíme pri ceste, ako aj všetci ostatní. Vrátane oviec.
Ďalší deň doklepneme zbytok cesty, tento krát kúsok aj bez asfaltu a okolo obeda sme na náhornom plató nad Kjeragom. Víta nás obrovské novučičké parkovisko z ktorého vyrážajú turisti na jednu z najväčších Nórskych atrakcií takzvaný Kjeragbolten. Ide o mohutný balvan zaseknutý medzi dve steny na hornej hrane Kjeragu. Pre správneho turistu v Nórsku priam neexistuje väčšia výzva ako na tento balvan zoskočiť a nechať sa tam vyfotografovať. Z parkoviska k boltenu treba síce zo 3-4 hoďky šliapať ale zjavne to ľudí neodrádza a kvôli tomu tu dokonca vybudovali pred pár rokmi príjazdovú cestu cez vnútrozemie. Predtým sa tu dalo dostať iba trajektom. Takže vďaka ti Kjeragbolten, že si sa tak dobre zasekol inak by sme sem museli dotrajektovať a zo steny by sa zostupovalo o pár hodín dlhšie. Po ceste sme čo to vygooglili, ale skutočnosť zas raz predčila virtuálnu realitu. Už len jazda po ceste dole do fjordu je zážitok. Aj Passo di Stelvio sa nám zdalo akosi o dosť menej strmé. Z internetu sme zistili že Kjerag je vlastne súčasťou stien ktoré tvoria jeden z najkrajších Nórskych fjordov Lysefjord. Lysefjord je 42 km dlhý, miestami len 600m široký fjord , ktorý je z oboch strán ohraničený stenami až 1000 m vysokými. Hrana steny Kjeragu čnie nad hladinou mora do výšky 984m.
Našťastie samotná stena Kjeragu nezačína priamo z vody, (Ako napr. vedľajšia stena Smellveggenu) takže výška steny je o čosi nižšia. Dopátrali sme sa k číslu 805m. Stenou tečie jeden z najvyšších vodopádov na svete Kjeragfossen ktorý sa väčšinou v lete rozplýva v povetrí lebo horná časť steny je previsnutá takže vodopád letí vzduchom. Kjerag je pre svoju výšku a strmosť veľmi obľúbenou destináciou pre base-jumperov. To nám vlastne dosť uľahčilo transport, lebo miestna base-jumperská cestovka ich chodí každý deň loďkou vyzdvihnúť na skalný výbežok priamo pod stenu. Na konci fjordu je dedinka Lysebotn. Žijú tu pravdepodobne prevažne zamestnanci dvoch vodných elektrární ktoré skoro vôbec nevidno, lebo sú vraj vysekané vo vnútri skál. Využívajú neskutočné prevýšenie 620m a 896m.
Za jemného mrholenia sa po naozaj strmej ceste doobeda dostávame do Lysebotnu. Chvíľku sa zorientovávame, nachádzame base-jumperskú cestovku kde nikto nie je, ale aspoň telefonicky dohadujeme odvoz loďkou pod stenu niekedy okolo štvrtej. Podľa predpovede by sa malo počas dňa vyčasiť na nasledujúce dva-tri dni. To je neskutočné šťastie lebo ako nám oznámil parkovčík vlani v lete tu mali dokopy iba tri slnečné dni. Nevieme sa vynadívať naokolo. Vyzerá to tu nádherne, všade okolo sú steny.
Dokonca sa tu dá bouldrovať a šutre vyzerajú naozaj dobre. Odoláme pokušeniu a šetríme kožu na zajtra.
Cesta ktorú sme si vybrali sa má volať HOKA HEY. V preklade to znamená „poďme na to“ a vôbec to nie je po Nórsky ako sme si mysleli. Je to bojový pokrik amerických indiánov. Dúfame, že je to dobrý výber, lebo podľa fám na internete by to dokonca mala byť najkrajšia skalná cesta celého nórska. Podľa nákresu 20 dĺžok tradičného lezenia bez štandov do obtiažnosti 7+ nórskej stupnice čo by malo byť cca 8+ UIAA. Dĺžka okolo 700-800m.
Podľa reportov by to malo byť zaistiteľné. Rozhodujeme sa,že dve komplet sady po 2ku a sadu offset čokov bude musieť stačiť. Taktika je otázna. Skúsiť to dať za deň či zobrať veci na dva? Väčšina reportov na nete je za dva dni. Aj väčšina tých čo to plánuje za deň nakoniec zabivakuje a dolieza to až na druhý deň. Veríme si a zdá sa nám, že dni sú tu dosť dlhšie ako u nás, tak sa nakoniec sa rozhodujeme ísť relatívne naľahko na deň. Do batohov pôjde iba jedlo, voda goráčky a Miška ako vždy berie aj páperku. Počas dňa sa snažíme sa nabažiť okolitej scenérie. Predsa len našinec sa každý deň nedostane do fjordu a ešte k tomu do takéhoto krásneho.
Pred štvrtou sa konečne naloďujeme a spolu s nami ešte aj ďalšia partia štyroch Nórov.
Tiež idú na Kjerag a podľa Murphyho zákonov zrovna cestu Hoka Hey. Base-jumperi sú asi zvyknutý na veľké rýchlosti a aj loďka pod stenu si to valí tak, že namiesto fotenia bojujeme o udržanie sa na palube. Narýchlo obdivujeme miestnych velikánov čo vyrastajú priamo z mora a prvý krát sa nám otvára poriadny výhľad na stenu. Fuu, tá je strmá. Nehovorím že to je priamo El Capitan, ale na európske pomery paráda. Prvé na čo mi padnú oči je malý vodopád rozplývajúci sa vo vzduchu (super je celkom sucho) a hneď hľadám líniu našej cesty.
To čo sa nám podarilo nájsť na nete nie je zrovna katalógový sprievodca vo formáte A4 takže iba očami bezradne blúdim po stene. Medzi tým sa loďka priblíži k riadnemu šutru čo zo steny doletel až do vody. Kotvíme len tak opretí o pneumatiky a spolu s Nórmi vykladáme batohy na šuter. Na tomto mieste ich máme nechať a so zajtrajšou spŕškou base-jumperov nám ich vezmú späť do prístavu.
Ešte dostávame inštruktáž kde nestavať stany kvôli doskočisku a sme tam kde by som si ani vo sne nepredstavil, že sa niekedy ocitnem. Toto je priam neskutočná paráda. Rovno pod Kjeragom do mora vybieha malý polostrov. Asi tak 5 metrov nad úrovňou mora je na ňom parádna rovinka porastená mäkkou trávičkou a idylicky rozhádzanými bouldrami krásnych tvarov. Z jednej strany mohutné steny z druhej strany tmavomodrá voda fjordu… …a za ňou znova steny.
Môže si lezec niečo krajšie predstaviť? Neviem. Ešte troška to tu prikrášliť a už by to bol gýč.
Do kelu prečo sme tu len na tak krátko. Kľudne by som si tu vedel predstaviť stráviť pár dní len tak kempovaním, chytaním rýb a obdivovaním všetkého naokolo. Hľadám miesto na spanie, ale nedá mi aby som sa aspoň nezavesil na niektoré z parádnych bouldrov čo sú všade naokolo.
S pomyselnou vodováhou hľadám miestečko čo nám zaručí najlepší relax pred zajtrajším dlhým dňom. Nie je nič horšie, ako nastupovať do steny zle vyspatí, kvôli tomu že som sa celu noc niekam šmýkal. Alpinisti s tým isto takéto problémy nemávajú. Počul som story ako sa dá vyspať aj na šikmej polici a posediačky. Takí drsňáci čo to dokážu sa ale nepotrebujú každý deň usmievať… a to my by sme sa zajtra chceli.
Bum rachot. Obzerám sa či nie sme na rane nejakého šutra čo sa valí zo steny, ale Miška mi na oblohe ukazuje base-jumpera. Za najbližšiu polhodinku ich pristáva ešte zo 5-6. Musím uznať, že to môže byť skvelý pocit. Má to iba jeden malý háčik, viem aké sú base-jumperske štatistiky. Takže s každým zosadnutým base-jumperom si vydýchnem a teším sa zo života spolu s nimi.
Nórsky lezci prišli riadne vybavený, nechýbajú im dokonca ani kempingové stoličky, ale hlavne majú ďalekohľad. Doteraz sme po stene iba bezradne blúdili očami. Rozoznali sme parádny kutiť v spodnej časti, ale ako sa dostať k nemu nám vôbec nie je jasné a aj police v strede steny tiež ponúkajú dosť veľa možností kde zablúdiť. Po chvíľke rozhovoru sa dozvedáme, že chcú síce liezť tu istú cestu ako my, ale za dva dni a ráno sa až tak nebudú ponáhľať. Super. Nebudeme si vôbec zavadzať. Nóri nám ukazujú kadiaľ to podľa nich ide. Vyzerá, že okrem začiatku by sa to malo dať trafiť. Cez ďalekohľad vidíme v stene ešte jednu partiu a zdá sa nám, že tiež v Hoka Hej. Z deviatich lezcov čo sa nachádzajú v tomto fjorde bude zajtra liezť všetkých deväť jednu cestu. Asi to bude fakt jedna z najkrajších ciest Nórska a zaváži asi aj fakt že pekných dní tu pravdepodobne nebýva do roka veľa. V hornej časti to vyzerá jasne a skvelo. Jeden špárový systém cez pol steny. No v dolnej, úplná tráva a blúdenica.
Máme do tmy dosť času a tak sa rozhodujeme, že by sme sa mohli pozrieť na nástup nech si zajtra ušetríme nejaký čas a neblúdime.
Pod stenou sme zhruba za 40 minút. Miesto nástupu sa nám zdá celkom jasné.
Kadiaľ sa ale dostať po výrazný kútik nám už vôbec jasné nie je. Nie že by tam nebola línia, tá tam možno aj je, ale je riadne vegetačne bohatá. Vôbec nevieme, ako sa tieto nórske zatrávnené špáry a police budú liezť. Nakoniec si tak zbežne hovoríme kadiaľ by to šlo a hovoríme si, že uvidíme kadiaľ nás to pustí keď do toho zajtra nalezieme. Cestou dole sa naplno venujeme obdivovaniu a foteniu.
Toto je pravdepodobne jediná príležitosť nášho života si to tu vychutnať. Človek si väčšinou veľmi neuvedomuje že zažíva a vidí niečo jedinečné. Tu je však tento pocit obzvlášť silný. Ako to do seba všetko za tú chvíľku vstrebať, ako to zachytiť? Dá sa to vôbec. Sme lezci, nestáva sa nám každý deň, že by sme si vôbec vedeli predstaviť vymeniť príležitosť vyliezť takúto krásnu stenu za možnosť obdivovať nádheru prírody. Tu to ale možné je. A veľmi ľahko.
Ráno budík o štvrtej. Rýchlo najesť, zbaliť, prichystať veci na dohodnuté miesto a vyrážame. Strmý výšľap nás dostáva do lezeckej teploty. Opatrne našľapujeme po orosenej tráve na nástupovej polici. Je to síce choďák ale pod nami je už riadna šluchta. Veci nachádzame tam kde sme ich včera nechali. Super, ani nie sú veľmi mokré. Naskakujeme do sedákov. Spodná časť steny by nemala byť až tak ťažká ako skôr orientačne náročná a zarastená. Takéto chuťovečky sú zvyčajne na mne. Takže idem do toho. Kúsok lezenia potom polica bez možnosti zaistiť. Ak tam Miška nespadne doberiem ju cez rameno. Kadiaľ ďalej? Nad nami kúsok doprava sa mi zdá že zarastený kútik bude leziteľný. Naliezam, ale mokrá, rozbitá a zarastená skala mi troška rozhadzuje sandál. Radšej zliezam a traverzujem po pevnejšej skale. Zdá sa mi že možno naša línia ide viac z prava, tak tam dokonca zliezam. Miška dolieza za mnou, ale padať veľmi nemôže. Veľmi som jej to neodistil, nebolo kam.
Za pilierikom som znova stratený, tak radšej znova štandujem. Je tu kúsok starej slučky. Dobré znamenie. Možno sme v našej ceste. Nad nami vidím špárku tak sa to rozhodnem skúsiť tadiaľ. Fuu. Končí. Založiť posledné istenie a skúsiť to bez istenia priamo? Bolo by to elegantné, ale keď ma strach nepúšťa ani na druhý krát rozhodujem sa zliezť a traverznúť doľava. Presne do toho zarasteného kútika čo som skúšal na začiatku. Ide to. Lenže som už vlastne v tretej dĺžke a za hodinu sme sa posunuli sme o 10 metrov. Ešte sme dokopy nič nevyliezli, ale už som si celkom zaliezol a z chuti sa pekne vybál.
Ďalej to vyzerá kúsok kútikom a potom pár krát neistota. Snažím sa zostať v akej takej línii a smerovať k trojuholníkovej polici, ktorú máme napozeranú zo zeme. Štandujem ešte aspoň dva krát ak nie tri, ale nakoniec sa dostávame na napozeranú policu, aj keď troška viac sprava ako sme mali… Takže teraz už aspoň vieme že sme v našej ceste. Namiesto dvoch dĺžok sme spravili asi 5 alebo 6. Ešte, že som začínal v Tatrách. Trocha blúdenia a trávy ma nemôže rozhodiť 🙂 Ďalej by to už malo byť viac o lezení a menej o hľadaní cesty.
Z trojuholníkovej police ide parádna špára ktorá je v každom reporte z tejto cesty. Je fakt super. Po predchádzajúcich dĺžkach si na nej úplne zmľasknem. Parádny sokolík okorenený dvoma previštekmi s riadnym ťahom lana na záver. Na našu 7minusku priťažká skôr sedí Yosemitských 5.10c. Na tejto dĺžke sa presviedčame o dvoch veciach. Špáry sú tu parádne a dĺžky naozaj dlhé. Keď píšu 50m bude to naozaj 50 ak nie viac. Potvrdí sa mi to hneď v ďalšej keď už nemám čo založiť a štandujem skôr ako mám. Škoda o 7m ďalej je super miesto, tak nás ukotvujem aj tam. O kúsok vyššie asi 2m nad štandom chvíľku váham ako zobrať zaprášený chyt. Bum strelí mi noha. Našťastie som pásom pri istení tak sa vlastne iba zhupnem do lana. Bolo to bez stresu ale On-sight je v kýbli. V ľahkom teréne. Škoda, ale aspoň si to ďalej môžme viac vychutnať a netlačiť príliš na pílu. Stiahnem lano a idem znova. Na konci dĺžky znova štandujem skôr ako treba. Teda mne sa zdalo že už štandovať treba, ale sprievodca nepustí. 50 je 50.
A ďalšia dĺžka znova 50. Tentokrát ešte aj previsnutých! Pred koncom dĺžky mám ťah lana neskutočný, celkom previs a ja sa neviem rozhodnúť či doprava alebo hore. Podľa sprievodcu doprava, ale vyzerá to, že kus nezaistím. Dva krát naliezam a zliezam. Viem, že ak spravím ďalší krok tak už nezleziem ak tam nebudú pozitívne chyty tak sa pekne preletím. A ešte aj do traverzu. Veľmi sa mi do toho nechce. Ok. Je to na mne. Naleziem a neváham. Chyty síce nie sú až také pozitívne, ale po pár metroch zakladám. Super. Som zachránený. Aspoň dočasne. Priliezam na policu. Vyzerá, že sa tu fakt nedá nič založiť. Sú tu okolo veľkého kameňa zapichnutého do trávy obhodené úplne hnilé lanovice. Koniec môjho lana tiež obhadzujem okolo bouldra a pridávam omotaný úbohý kríček a na pol založený čok. Našťastie Miška nezaváha a štand nemusíme testovať. Celkom mi odľahlo. Kúsok traverzujeme po polici a čaká nás parádny kútik a 50m dĺžka.
Záver je síce ľahší ale znova orientačne dosť náročný. Ťahám lano, podľa váhy asi aj s Miškou, a z posledných síl sa dostávam na miesto z ktorého by sa malo dať traveznúť. Vôbec netušíme kam, ale nejak sa dostávame po trávnatých policiach s prasličkou na správne miesto. Nedá sa tu síce nijako zaštandovať, ale ani odtiaľto vypadnúť. Odtiaľto cesta pokračuje už len priamo hore. Orientačné problémy by mali byť za nami a pred nami tá technicky ťažšia časť steny. Som aj rád že odtiaľto bude ťahať už Miška. Mám celkom dosť.
Keže polica je naozaj komfortná dávame si rýchly piknik. Prehádžem Miške na sedák istítka. Ďalej sa budem naplno venovať iba úlohe ističa, druholezca a podporovača. Na úlohu fotografa ako vždy dosť zabúdam.
Prvá Miškina dĺžka začína super prasličkou a následným cikcakom bez istenia. Vzhľadom na to že nemáme ani štand som z toho trocha nervózny. Po zopár upozorneniach, že už by predsa len mala niečo založiť, konečne nachádza vhodné miestečko a sme v bezpečí. Výrazný kútik prebehne ako nič a na záver si vychutnáva parádnu žabovičku. Na rozohriatie ideálna dĺžka.
Teraz nás čaká to najťažšie. Pred nami by mali byť dve nórske 7-pluskové dĺžky (francúzske 7a+). Do prvej zo štandu veľmi pekne vidieť takže tušíme čo nás očakáva. Jemná tenučká prstovka s malým traverzíkom pod previs. Fuuu. Ak tam nebudú nejaké stupíky naokolo tak to vyzerá riadne ťažko. Rozhodujeme sa nechať batohy na štande a skúsiť ich vytiahnuť na jednej dvojičke. Tenké špárky a malé stupy to je štýl čo Miške naozaj sedí.
S prehľadom dáva kolmú prstovku, ale previštek vyžaduje viac premýšľania. Do jediného ako tak vhodného chytu treba aj založiť. Lano držím v rukách troška pevnejšie keď mi hlási, že najväčšie čo tam dostane je fialová C3-ka. Odspodu to vyzerá celkom prečah. Chvíľku tam čaruje s nohami na trenie, ale potom sa jej podarí dočiahnuť stupík ďaleko naľavo. Super. Ďalej to už vyzerá o kúsok schodnejšie. Ja sa viac trápim v tenkom začiatku a v previšteku využijem výškovú výhodu. Na štande sa tešíme, že sme to dali obaja na prvý krát a nemusíme v tom krepčiť znova. Ešte jednu 8-plusku a najťažšie je za nami. Táto odspodu vyzerá hádam ešte ťažšie ako predchádzajúca takže batohy pôjdu znova na lano. Je to otvorený kvázi kútik so zužujúcou sa prstovkou na finger-locky. Špárka vraj býva väčšinou mokrá, ale vyzerá že máme šťastie. Ľavá strana je síce troška oprášená, ale je to suché. Zo začiatku to treba riadne odstúpať. Keď sa špára zavrie nezostáva Miške nič iného ako znova zakrepčiť zobrať nejaké chytíky na opačáka a riadne sa natiahnuť. Našťastie dočahuje. Už iba tŕpnem, aby to nejak dobojovala. Zdá sa, že je pevne rozhodnutá už sa nepustiť a za chvíľku je na štande. Super. Dĺžka ide priamo hore takže je jednoduché hodiť mi lano a vytiahnuť batohy. Je rad na mne. Nechcem to pokaziť tak sa celkom sústredím. Ani si nevšimnem a už som v kľúčovom kroku. Zatlačiť na rozpor postaviť nohy, náčah a a pár krokov na dolez. Dĺžku dávam aj ja. Celkom som prekvapený, že to nebolo až také ťažké, ale svoje asi spravilo aj to že sme konečne liezli bez batohov. Viac si však taký luxus nemôžeme dovoliť. Máme pred sebou ešte sedem dĺžok. Slnko sa riadne naklonilo a aj base-jumperi už dnes asi doskákali.
Stihneme to doliezť za svetla? Bude to tesné ale môžeme to skúsiť. Nasledujúce dĺžky už znova lezieme s batohmi. Možno aj preto sa mi nezdajú o veľa ľahšie. Sú to väčšinou krásne tenké špárky v kútikoch a znova sú nekonečne dlhé. Dávame dve miestne 7-mínusky. A mala by nasledovať konečne jedna kratšia oddychovka za 5.
Už na štande pod ňou sa nám to nejako nezdá, ale hovoríme si, že asi tam sú madlá ktoré nevidno. Po pár metroch Miška hlási, že madlá tam nie sú nech dávam pozor. Vykluje sa z toho fakt dlhá dĺžka rovnakého charakteru ako dve predchádzajúce ba zdá sa nám že aj o kúsok ťažšia. Na druhom konci sa mi celý čas zdalo že mi nateká a koniec je v nedohľadne. Buď si človek čo kreslil topo len tak vystrelil, alebo skôr už v delíriu netušil čo lezie. V delíriu celkom začínajú byť moje chodidlá. Od rána už majú niečo odstáte. Ďalšia dĺžka traverzuje doľava za hranu a Miška sa mi stráca z očí. Lano sa posúva pomalšie a pomalšie a občas sa z poza hrany ozve mrzká vrava. Svitá mi, že sme si mali v tope preložiť slovíčko løst nie ako stratený, ale ako rozbitý. Lano sa nehýbe. Nadávky sa zosilňujú. Moc za roh nevidím, ale asi to bude vážne. Z nadávok vyrozumiem, že už riadny kus nemá nič založené a vyzerá, že ani nič nezaloží. Kričím jej, že keď sa necíti nech zlezie a skúsim to ja. Miška kričí späť, že rovnako ako pokračovať sa bojí aj zliezť. Nevie čo má robiť. Nadávky strieda aj plač, ale pod tlakom bezvýchodiskovej situácie sa vzchopí a nejako to prelieza bez istenia. Na druhom konci začínam chápať závažnosť situácie čo sa tu odohrávala pred chvíľou. Dvadsať metrov bez istenia. Kútik s chytmi držiacimi iba v rozmočenom blatku. Na dôvažok je to celkom veľký previs v ktorom za tie chyty treba riadne ťahať. Tento krát vôbec nie som rád že som to ťahať nemusel. V prípade vylomenia chytu by tu hrozil pád s veľmi serióznymi následkami. Takému riziku by som sa radšej vystavil sám. No nič, je to za nami. Šťastena stála pri nás. A my teraz stojíme na šikmej polici spolu s nórskou partiou ktorá začínala o deň skôr ako my. Nóri sa riadne tešia keď im vraciame všetko čo postrácali. Aj by nás pustili dopredu, ale hovoríme si že posledné tri dĺžky môžeme aj chvíľku počkať. Nevieme si ani predstaviť ako tu máme niekoho obiehať. Pred nami je posledná technicky ťažká dĺžka. Zo začiatku celkom previsnutá žabovička potom technicko silový kútik a nakoniec kútik do opačnej strany. Dochádza nám, že už sme to skoro vyliezli. Napätie opadáva a vôbec nám neprekáža, že to kvôli pomalším Nórom nestihneme po svetle.
Predposledná dĺžka je ešte celkom lezenie, ale už okorené o nejaké tie veľké chyty plné hliny a dolez na obrovskú trávnatú policu. Tam nás čaká prekvapenie. Trojica Nórov tu bezradne leží potme na tráve.
Dozvedáme sa, že si nie sú istí ktorým komínom sa má doliezť na hranu. Vraj sa tam nedá nič zaistiť a oni sa boja. Prosia nás, či by sme im nevytiahli laná a neodistili ich zhora. Naozaj po tme vôbec nie je zrejmé kadiaľ by to malo ísť. Sú tu asi tri možnosti. Miška si vyberá prvú, ale zdá sa jej že tadiaľ to nepôjde. Zlieza a skúša druhú možnosť. Zo desať metrov sa šúcha v komíne a hlási, že vyzerá, že by to tadiaľ mohlo ísť. V tme všetci len potichu pozeráme na strácajúce sa svetielko čelovky. Sme tu štyria chlapi a ťahá nám to tu žena. Hovorím si, naša mužská hrdosť dostáva na frak. Nóri ale vyzerajú, že mužská hrdosť je posledné čo ich po dvoch dňoch v stene trápi. Hlavne nech ich niekto dostane hore. Miška kričí že má štand a doberá mňa. Ja zase ťahám laná pre Nórov a doberám ich. Sme na poslednom štande a zároveň na prvom nitovanom štande v celej ceste. Zauzlení do všetkých tých lán si popodávame ruky. Sme konečne hore.
Keby sme boli na nejakom špicatom kopci bolo by to jednoduché. Stačilo by zostupovať najľahšou cestou stále nižšie a nižšie. Toto ale nie je ten prípad. Sme síce hore, ale tu to znamená že sme na náhornej plošine. Je tma, fučí a popis zostupu zo steny sme veľmi neštudovali. Pamätáme si len, že sa máme snažiť postupovať na východ popri hrane steny a natrafiť na turistický chodník čo vedie ku Kjeragboltenu. Znie to celkom jednoducho, ale skutočnosť je taká, že vôbec nie je možné nejak postupovať popri hrane steny. Po tme ani veľmi netušíme kde je východ. Celé náhorné plató je popretkávané strmými kaňonmi ktoré vyúsťujú priamo do steny. Zmysel pre to kde je hrana steny sa nám v noci stráca hneď pri obchádzaní prvého kaňoníku. Dvaja z Nórov tu už boli a na revanš za to, že sme ich vytiahli zo steny, nám ponúkajú svoje orientačné skúsenosti. Dávame na nich a v spleti kaňonov, plochých kameňov a trávy sa snažíme niekam dostať. Podľa sprievodcu zostup na asfaltové parkovisko by mal trvať 3-4 hodiny. Po prvej polhodinke blúdenia vidíme, že to bude pravdepodobne na dlhšie. Prepletáme sa medzi plochými kameňmi ďalšiu hodinku a je mi úplne jasné že Nóri nás odtiaľto nedostanú. Všetci pozerajú GPS, ale nikto nemá podrobnú mapu a bez toho je to tu nepoužiteľné. Zhruba po dvoch troch hodinkách blúdenia to Nóri balia a vyťahujú bivakovacie veci. My by sme najradšej zaľahli tiež, ale máme iba goráčky, takže je nám taká zima, že po ležiačky sa to nedá vydržať a musíme šliapať ďalej. Nahováram Mišku nech si to strihneme viac cez vnútrozemie, ale bojí sa že sa tu úplne stratíme. Ja zas strácam trpezlivosť keď sa po ďalšej hodine ocitneme na mieste kde sme už boli. Sme predsa lezci a máme vybavenie. Musíme nejako zliezť do jedného z kaňonov a vyliezť na druhú stranu.
Zdá sa mi, že na druhej strane vidím mužíka a teoreticky by to malo byť správnym smerom. Nakoniec nachádzame relatívne ľahký zostup aj spôsob ako vyliezť na opačnej strane. Nachádzame aj mužíka a chodník od Kjeragboltenu. Super. Akurát svitá.
Ešte tak dve tri hoďky a sme na parkáči. Sme na nohách už viac ako 24 hodín. Únava na nás celkom dolieha a Miška kráča čím ďalej tým pomalšie. Za ranného slnka sa snažím niečo odfotiť a medzi tým Miška zaspí priamo na chodníku.
Nechám ju 10 minút zdriemnuť a budím ju že už spí hodinu a pol. Taká rozospatá ani nevie kde je sever, takže na chvíľu tomu aj uverí. Potom sa podľa slnka zorientuje, ale na počudovanie vraví, že aj tých desať minút ju riadne občerstvilo. Naberáme dobré tempo a prichádzame k núdzovej chatke. Dozvedáme sa že je to stále ešte dosť ďaleko.
To už dochádza aj mne. Našťastie je to už len dole kopcom. Asi za hodinku pod nami konečne vidíme obrovský parkáč. Naše tempo je slimačie. Hádam sa nejako už dole zgúľame. Fuuu sme tu. Toto bol jeden z najdlhších lezeckých dní čo sme zažili. Ale parádny. Ľahneme si do trávy pri ceste. Miška ma poverí úlohou stopovať ak by niečo šlo a okamžite exituje.
Snažím sa udržať otvorené oči, ale vduchu sa prenesiem deň a pol naspäť. Ležím na lúke pod Kjeragom. Pred spaním si ešte raz obzerám stenu. Je veľká. Nie som ale vystrašený a nervózny ako by som od seba pod takouto stenou očakával. Tentokrát mám pocit, že na to mám. Prebehne mi hlavou, že tie roky lezenia stáli za to. Na začiatku som nebol schopný preliezť v kuse dva metre na múriku a teraz tu ležím pod 800 metrovou ťažkou stenou a mám pocit, že ju dokážem vyliezť. Je to skvelý pocit. Premietam si aké to bolo. Prvé kroky na múriku, prvá cesta na skalách, prvá 5-ka, 6-ka výlety po skalkách s kamarátmi, Tatry, Súľov, prvé lezenie s Miškou, všetky tie dni na skalách, Chamonix, Španielsko, Yosemite… Celé to bola parádna jazda. A neuveriteľne ma to bavilo.
Prenášam sa späť na cestu do Lysebotnu. Vidím v tráve spať Mišku, slnko začína hriať a ja si pomaly uvedomujem, že som tú krásnu stenu práve vyliezol. Život vie byť skvelý. Asi som dieťa šťasteny. Vďaka osud, že som sa stal lezcom.
Po Rostrume sa Ivo rozhodol pre dvojdňový restday. Ja som si dala len jeden deň a potom sme s Louisou vyrazili na naše prvé väčšie dobrodružstvo na Sentinel. Vybrala som cestu Chouinard-Herbert. Louisa si síce veľmi netrúfala ťahať, ale povedala, že ak to natiahnem, tak rada pôjde so mnou. Sentinel má dlhý a náročný nástup a ešte dlhší a náročnejší zostup. Vedeli sme že toto musíme stihnúť za svetla. Už som sa pár krát poučila, že ak v sprievodcovi píšu niečo ako „demanding route“ „hard approach and descent“ „400 feet of fourth class scrambling“ alebo „manzanita jungle“ , tak vám to rozhodne dá poriadne zabrať. Nástup sme zvládli asi za dve hodiny aj keď posledných 70m sme už išli naviazané na lane. To čo bol v Yosemitoch nástup, to by v Tatrách považovali za serióznu cestu. Trošku sme sa zamotali pri hľadaní prvej dĺžky, ale potom už išlo všetko hladko. V ceste bolo pomerne veľa skôb, ktoré naznačovali, ktorým smerom sa treba uberať. Mňa tam občas dosť potešili. Boli tam miesta, kde by ste bez skôb len ťažko založili. Asi v polke cesty som povedala Louise, že to je super, aké sú tu dobré skoby. Ona sa začala úplne smiať, že väčšina ľudí, ktorých pozná by sa tam už pos… od strachu, že po akých starých skobách to tu musí liezť. Ja som sa teda skôb ani báť nestihla, v tejto ceste boli totiž oveľa strašidelnejšie veci ako skoby. Väčšina steny bola totiž vytvorená zo šupín, ktoré sa miestami triasli a vydávali dunivé zvuky. Najstrašidelnejšia dĺžka sa dokonca aj volá „Afro-cuban flakes“.
Miška Izakovičová 