Túto jar sme sa nedostali na skaly až tak často, ako sme chceli. Pracovné povinnosti a zranenia nám nedovolili liezť toľko koľko sme boli zvyknutí. Našťastie sa nám začiatkom júna podarilo vyraziť do Paklenice. Aj keď nám počasie neprialo a skoro každý deň pršalo, podarilo sa nám výborne si zaliezť. Dokonca som si odškrtla ďalšie dve cesty z môjho zoznamu na Aniču (Amici Miei 7b a Jenjavi 7a+). Po návrate z Paklenice sa mi začalo super liezť, vďaka čomu som vyliezla aj jeden z variantov Džonovej Cesty, Väčší pes JB (8a) na Alternatívke. Ako to však býva, keď sa začne dariť, tak sa vždy niečo pokašle. A tak sa aj stalo, rozbolel ma kĺbik na prste. Zo začiatku som dúfala, že to rozleziem, liezla som len ľahšie cesty, ale bolo to na figu. Našťastie ma na malých lištách v Hӧllentáli osvietilo a bolo jasné, že tomu musím dať chvíľu pauzu. Miesto lezenia sme si teda dali poobedný výbeh na Schneeberg, čo nás odpísalo na ďalších pár dní a vôbec mi nebolo ľúto, že nemôžem liezť… Hneď po návrate z Rakúska som nasadila všetky možné spôsoby ako dať prst dokopy. Konská kĺbovka od Tomasa, niekoľko rôznych mastí, lieky proti zápalu a oddych účinkovali pomerne rýchle. Po pár dňoch som už necítila neustálu bolesť a tak som vedela, že je to na dobrej ceste. Pomerne rýchle to začalo vyzerať, že prst funguje a tak sme mohli ísť zase liezť. Chcela som začať zľahka nech si prst pomaly zvyká. Rozhodnutie bolo celkom jednoznačné, ide sa na žulu – špáry, Chamonix, Grand Capucin.
Predpoveď počasia bola optimistickejšia ako realita. Po tom ako nám od začiatku Švajčiarska v kuse lialo sme sa rozhodli pre záložný plán. V Martigny sme ešte raz skontrolovali predpoveď a stočili to na východ, smerom na Simplon Pass. To sa ukázalo ako dobrá voľba a ešte v ten deň sme liezli na parádnej žule v Il Cippo. Il Cippo je športová oblasť, s vynitovanými cestami, medzi ktorými sa nájde aj zopár pekných špár.
Chvíľu mi trvalo kým som sa rozhýbala, predsa len pauza a 1200 km v aute urobia svoje. Prst nebolel a tak som sa začala obzerať po nejakej peknej ceste, ktorú by som si vyliezla. Mám slabosť na prstové špáry, takže ma hneď zaujala jediná, ktorá tam bola. Ani som sa nepozrela do sprievodcu s tým, že veď tam je špára, neustály chyt, to predsa musí byť v pohode. Bojovala som v tom asi dve hodiny a dve istenia pred koncom ma cesta definitívne striasla. Teda lepšie povedané som to zabalila, keď som došla do miesta kde bolo treba urobiť tri kroky po sebe za zakliesnený jeden prst v tenučkej špárke. Nechcela som si ho hneď zase pokaziť. Keď sme sa pozreli do sprievodcu, zistili sme, že to je otvorený projekt. Vzhľadom na to, že hneď vedľa toho bolo 8b tak som to už viac ani nešla skúšať… Neskôr som sa na internete dočítala, že sa jedná o cestu Gondo Crack, ktorú dosť dlhý čas skúšal Tom Randall, ale ešte sa ju nikomu nepodarilo vyliezť… A takto som hneď otestovala môj prst, ktorý to našťastie zvládol.
Ďalší deň sme sa už vrhly na lezenie po vlastnom a dali si zopár pekných špár v Cadarese. Keďže špárové lezenie je úplne iný šport, tak sme po týchto dvoch dňoch boli dosť odpísaní. Ešte sme chceli navštíviť miestnu najlepšiu špárovú oblasť Yosesigo. Predtým sme si ale potrebovali jeden deň oddýchnuť. Cez restday sme boli preskúmať ďalšie oblasti a zistili sme, že všetko tu vyzerá úplne úžasne. Skaly sú všade a určite sa sem ešte oplatí prísť. Večer sme si dali skvelú taliansku pizzu a nastavili skorý budíček. Ráno nás čaká poriadny výšlap. Oblasť Yosesigo je vysoko v kopci. Šlape sa tam približne dve hodiny a to sme sa teda veľmi neflákali. Našťastie to naozaj stálo za to.
V oblasti je 32 ciest hodnotených americkou klasifikáciou. Všetko sú to špáry a niti nájdete iba na zlaňákoch. Ak máte radi špáry, tak sa sem určite oplatí prísť a dva dni máte čo liezť. Asi polovica ciest tu vyzerá fakt úžasne, zvyšok sú buď projekty, alebo trochu zarastené špáry.
Možno by sa to dalo všetko poliezť aj za jeden dlhý deň, ale po takom výšlape nám na to neostalo dosť síl. Dali sme si zopár najlepšie vyzerajúcich ciest a za odmenu sme dostali pohľad na nádhernú dúhu.
Cez deň som dostala správu od Maroša, že vyrážajú do Chamonix a že chcú ísť na Capucína. Cestou dole sme zvažovali či ísť do Chamonix alebo ostať tu. Keď sme pri aute pozreli predpoveď bolo rozhodnuté. Po rýchlej večeri sme naskočili do auta a vyrazili. Ráno sme sa začali baliť na náš prvý viacdňový pobyt na ľadovci. Na obed prišli Maroš s Ondrom, dobalili sme posledné veci a mohli sme vyraziť. Spolu s davom ľudí sme sa vytiahli na Midi a vyrazili po ľadovci pod Capucína. Chalani zvyknutí na dlhé presuny z Patagónie sa tak rozbehli, že sme za nimi ledva utekali. S ťažkými batohmi, mačkami na nohách a naviazaní na lane sme mali čo robiť, aby sme niekde nezakopli. Z nadmorskej výšky nás poriadne zadýchavalo a záverečný krátky výšlap sme už išli ako slimáci.
Konečne sme dorazili, postavili stany, natopili vodu a išli skoro spať. O 4 vstávame. Keďže som nikdy predtým nespala na snehu, netušila som ako veľmi to odspodu chladí. Nenapadlo ma, že sa kvôli tomu treba do spacáku lepšie obliecť. Prvú noc toho teda veľa nenaspala. Vstávali sme ešte po tme a tak sme sa triasli od zimi až kým nevyšlo slnko. Nadmorská výška tiež robila svoje. Asi nám bude chvíľu trvať kým sa aklimatizujeme. Maroš s Ondrom sa hneď rozbehli svojím smerom a išli dobíjať Bonattiho cestu. My sme mali vybranú cestu Voyage selon Gulliver, ktorú sme začali liezť úplne od spodu cez prvé tri dĺžky z cesty L’élixir d’Astaróth.
Potom sme sa museli preštrikovať po policiach a už sme boli stratení… Pravdepodobne sme hneď naliezi do niečoho iného. Z police som išla prvá ja a zdalo sa mi, že popis aj obtiažnosť ešte sedia, ale asi to tak celkom nebolo. Našla som však pekný nitovaný štand a tak sme si ešte mysleli, že sme v ceste. Ďalšiu dĺžku išiel Ivo a to už bolo jasné, že je niečo zle. Našťastie sa mu podarilo prebiť rajbasový traverz a nájsť systém špár po ktorom sme sa dostali na ďalší štand. Tu už sme videli, že sme zle a že naša cesta je kus napravo. V tomto mieste sa to však nedalo traverznúť a tak sme si museli dať ešte jednu dĺžku nejakou inou cestou. Pravdepodobne sme skombinovali cesty Lecco a De fil en aiguille, ale nakoniec sme sa dostali naspäť do Gullivera. Bohužiaľ až nad prvou ťažšou dĺžkou. Rozhodli sme sa pokračovať, stenu sme nepoznali a netušili sme koľko krát sa ešte zamotáme… Ďalšie dve dĺžky som ťahala ja, ale postupne mi začalo dochádzať. Nadmorská výška a zima urobili svoje, ešte sme neboli aklimatizovaní a už sme prestávali vládať. Našťastie nám pomohli Ivove skúsenosti, ktorý dokázal natiahnuť ďalšie dve ťažšie dĺžky. V Najťažšej sme síce obaja raz sedeli, ale už sme boli poriadne unavení. Na vrchu cesty už tiekla voda z topiaceho sa snehu a v špárkach sa robili cencúle. Predposledný mokrý kútik vyšiel na mňa, keďže mne voda až tak nevadí ako Ivovi. Netušili sme kadiaľ sa zlaňuje a tak som liezla ďalej po záverečnom hrebeni a hladala nejaký dobrý štand. Zrazu som začula Ondrov hlas a keď som na nich zakričala, zistila som, že sú na vrchole. Doliezli sme až ku nim, chvíľu sa vyhriali na slniečku a potom sme sa opäť ponorili do tieňa steny a zlanili dole.
Do stanu sme prišli dosť neskoro a tak sme len zaliezli do spacákov, navarili a išli spať. Maroš s Ondrom ďalší deň nevstávali, išli liezť niečo kratšie, ale my sme chceli využiť to, že sme konečne na Capucíne. Znova sme začali veľmi skoro. Išli sme liezť cestu O sole mio. To znamenalo, že nás čakal prelez cez okrajovku a úvodný strmý kuloár. Moje prvé „zimné lezenie“ a hneď sólo… 😀 Rozbitú prvú časť cesty išiel ťahať Ivo. Plán bol, že sa vystriedame na polici zhruba v polke cesty. Dnes bolo veľmi nepríjemne, prevaľovali sa sivé mraky a moc slnka sme si neužili. Teplota bola nízka, ale nie dosť na to, aby sa netopil sneh. Nenapadlo nás, že táto cesta ide v oveľa položenejšom teréne a že všetky police sú plné snehu. Počas dňa sa to stále viac topilo a stenou začali tiecť vodopádiky. Kým sme doliezli na policu už to všade riadne tieklo.
Znova sme museli zaimprovizovať. Obliezli sme dve dĺžky cez Švajčiarsku cestu, respektíve cez nejakú vedľajšiu špáru, keďže vo Švajčiarskej bola poriadna plnka… Potom sme sa opäť napojili do našej cesty a vyliezli ešte dve dĺžky. Tam sme to však museli otočiť. Posledné dve štvorkové dĺžky sme bohužiaľ nedali, keďže tam bolo snehové pole a poriadne sa mračilo, ako pred dažďom. Všade už tiekla voda a laná nám pri zlaňáku úplne premokli. Chvíľami z nich striekala voda a tak sme boli mokrí a premrznutí. Medzičasom sadla hmla a my sme už riadne drkotali. Samozrejme neskúsení sme si nevzali veľké rukavice a tak som si poriadne užila záverečný zlaňák cez trhliny na spodku kuloáru. Kým Ivo prišiel na zem, laná nám úplne zmrzli a ja som potom mala čo robiť, aby som ich so zmrznutými rukami udržala. Našťastie sme to zvládli a rýchle zaliezli do spacákov. Boli sme už úplne zničení, všetky prsty do krvi, popraskaná a zapálená koža pod nechtami. Zajtra asi zvládneme už len cestu dole. Chalani sa už presunuli pod Midi, takže dnes večer sme boli sami.
Posledný deň sme sa nikam neponáhľali, užívali sme si slniečko a výhľady a pomaly sme sa presunuli na Midi. Odtiaľ sme sa v dave turistov zviezli naspäť do Chamonix. Už sme sa tešili na nedeľný restday. V Chamonix bolo skutočne čo robiť. Cez deň sme si v krčme pozreli Tour De France a večer sme sa aj s chalanmi vybrali do ulíc na finále ME vo futbale. Ďalší deň sa na námestí začal svetový pohár v lezení a v Chamonix sa to len tak hemžilo samými borcami. My sme si ešte spestrili pobyt lezením na skalkách v Bionassay a v utorok sme za neprestávajúceho dažďa definitívne utiekli z Chamonix. Keďže pracovné povinnosti volali, tak sme zamierili priamo na Outdoor do Friedrichshafenu.
Miška Izakovičová 