Lezecký roadtrip časť 1. – Taliansko

Na svete je množstvo krásnych miest a úžasných skál, ale len niektoré vám skutočne prirastú k srdcu. Ja mám viacero obľúbených lezeckých oblastí, kam sa stále rada vraciam. Najťažšie je sa rozhodnúť, či ísť objavovať niečo nové, alebo ísť na známe miesto o ktorom viete, že je super. Doteraz sme vždy chodili na výjazdy, na ktorých sme väčšinu času strávili v jednej oblasti. Nacvičovali sme miestne prásky a snažili sa tam čo najviac rozliezť.

Už nejaký čas som sa pohrávala s myšlienkou na lezecký výjazd, na ktorom by sme sa počas restdayov presúvali do iných oblastí a liezli na rôznych miestach. Od júna som sa pasovala s boľavým prstom a Iva ničila alergia, takže sme nemali chuť na žiadne ťažké nacvičovanie. Bol to ideálny čas na takýto výjazd. Nemali sme presný plán, ale vedeli sme, kde všade by sme sa chceli zastaviť. Bude to náročné, ale o to zaujímavejšie. Zo začiatku výjazdu sa nám zdalo, že nám rozhodnutia až tak nevychádzajú, ale keď sa na to pozerám spätne, tak to všetko bolo úplne super. Najnáročnejšie bolo rozhodnutie číslo 1: kam vyraziť najskôr. Ja som už dlhšie túžila ísť do Dolomitov, na Tre Cime a Ivo tam mal zavesený už niekoľkoročný pytel. Mali sme informácie, že je sucho a tak sme sa tam vybrali s cieľom vyliezť cestu Hasse-Brandler. Celou cestou nás sprevádzali prívalové dažde. Začali sme tušiť, že tam až tak sucho byť nemusí. Dorazili sme neskoro večer, dole v dedine bolo 5 stupňov a na vrchoch kopcov čerstvý snehový poprašok. Všade sa prevaľovali čierne mraky z ktorých ešte miestami spŕchlo. No ideálna podmienka na cestu v severnej stene, ktorá býva často zatečená….

Druhý deň to nevyzeralo o nič lepšie. Zima, mokro a Ivo tu mal snáď ešte väčšiu alergiu ako doma… Keď už sme tam prišli povedali sme si, že ideme aspoň na prechádzku okolo Tre Cime. Z internetu sme mali vytlačený len jeden nákres (Hasse-Brandler.) Na chate sme kúpili sprievodcu, nech sa pozrieme, čo sa tu lezie na južných stenách. Zo severnej steny Cima Grande tiekla voda a jediná stena, ktorá vyzerala v tejto zime lákavo, bola stena Cima Piccola.

Ivo bol unavený a ani sa mu nechcelo liezť. Našťastie som ho ukecala, že si so mnou dá jednu cestu, ak mu ju celú natiahnem. Najlepšie z celej steny vyzerala línia cesty Gelbe Mauer a tak som sa rozhodla, že si ju na druhý deň pôjdem vyliezť.

Bola to moja prvá cesta v Dolomitoch. Ivo ma poriadne vystrašil, že zu je všade zlá sklala. Liezla som teda veľmi opatrne a a skúmala každý jeden chyt. Ivo celú cestu nadával na zlú skalu a na každom štande sa ma pýtal, či to nechcem zabaliť a ísť dole. Jednu chvíľu ma už skoro prehovoril, keďže som mala krízu a prestávala som vládať, ale našťastie som sa nenechala. Celá cesta je poriadne previsnutá a ku koncu som už mala celkom dosť. Vo vrchnej časti ma už chytali kŕče do bandasiek a záverečné 6c+ cez stropový previštek som už skoro nedala…

Ešte šťatie, že som všetky dĺžky vyliezla na onsight. Keby som mala niektorú opakovať, asi by mi neostalo dosť sily na celú cestu. Podľa celkového čísla sa cesta nezdá až taká ťažká. Celá je hodnotená za 7a+ (v niektorých sprievodcoch za 7b), ale je tam strašne veľa lezenia, a všetko do previsu. Začína to hneď od prvého kroku – 7a, 7a+, 6c, 7a+, 7a, 7a+, 7a, 6c, 6c+, 6b+, 6a+, 5b. Dokonca ani záverečné dve ľahké dĺžky nedajú človeku vydýchnuť, keďže je v nich po dvoch nitoch a všade je rozbitá skala. Ivo po tejto ceste vyhlásil, že do dolomitov už liezť nepôjde. Mne sa tam veľmi páčilo. Skala je síce horšej kvality, ale Tre Cime sú nádherné miesto a dúfam, že si tu ešte niečo zaleziem.

Keďže sa Ivo „obetoval“ a dal si so mnou túto cestu, tak som sa nechala ukecať a ešte v ten večer sme vyrazili smerom do Arca. Trošku oddychu dobrej zmrzliny a najlepšej pizze predsa nezaškodí. Mali sme v pláne aj niečo vyliezť, ale bolo strašne teplo a navyše Iva uštipla včela rovno do nohy, takže ju neobul do lezečky. Z lezenia teda nič nebolo, ale dobre sme si oddýchli a večer sme vyrazili smer Courmayeur. V pláne bol Grand Capucin, no ani toto nakoniec nevyšlo… Ivova noha brutálne opuchla, takmer nemohol chodiť a nie ešte obuť veľké topánky. Aj tak hlásili poriadnu zimu, takže sme sa rozhodli pre nenáročnú variantu, dva dni úžasných špár v Cadarese. Hneď prvý deň som strávila v cestičke Mustang (8a) Prvý krát som ju ledva prehákovala, snažila som sa zistiť, ako sa tam vôbec hýbať a kde čo založiť. Mustang je tenká prstová špára, ktorá sa väčšinou lezie na sokolíka, a zakladanie je veľmi ošemetné. Idú tam len samé malé C3-ky a podobne. Ak nie ste úplný borec, musíte si vopred pozrieť kam a čo budete zakladať. V ten deň som cestu ledva krokovala na hornom lane. Cesta sa mi strašne zapáčila a bolo mi jasné, že ju chcem raz vyliezť. Druhý deň som však už bola poriadne zničená a tak som si trošku potrénovala širočinky a kúty.